Počas novembrovej reprezentačnej prestávky vyplnenej Nemeckým pohárom pribudlo do šatne „oceliarov“ jedno veľmi zaujímavé meno. Obranu tímu Dana Cemana vystuží dlhoročný reprezentant Slovenska, bronzový medailista z olympiády v Pekingu, bronzový z majstrovstiev sveta juniorov a účastník troch majstrovstiev sveta Mislav Rosandič.

Dvadsaťdeväťročný rodák z chorvátskeho Záhrebu podpísal s HC kontrakt do konca kalendárneho roka, vylúčenie však samozrejme nie je ani jeho dlhšie zotrvanie v našom klube.

Mislav, vitaj v HC Košice. Čo rozhodlo v prospech nášho klubu?

Mislav Rosandič: Od začiatku sezóny som rokoval s viacerými klubmi na Slovensku i v zahraničí. Čas ubiehal a keďže som nevidel zmysel v predostretých zahraničných ponukách, tak som si pred dvomi týždňami povedal, že opätovne zmonitorujem možnosti v Tipos extralige. Napokon som sa rozhodoval medzi Banskou Bystricou a Košicami. Zasadla rodinná rada a voľba padla na Košice. Samotná ponuka bola lepšia a ide o veľkoklub s históriou. Dôležitú rolu hral aj silný tím, ktorý sa nachádza v šatni.

V aktuálnej sezóne si ešte neodohral ani jeden zápas. Ako si na tom z pohľadu fyzickej prípravy?

Veľmi dobre. Trénujem od apríla a musím sa poďakovať Banskej Bystrici. Umožnili mi trénovať s tímom, hoci vopred vedeli, že to môže skončiť aj mojim odchodom ku konkurencii. Boli veľmi korektní a išli mi „po ruke“. Pripravený som teda dobre. Iste, najbližší program bude intenzívny a musím postupovať rozumne. Tak, aby som zbytočne neodpálil triesla a neprivodil si zranenie. Verím však, že sa do toho dostanem rýchlo a budem platným hráčom.

S Banskou Bystricou si už majstrovský titul získal. Cítiš šancu na reprízu tohto úspechu aj v drese „oceliarov“?

Určite áno, ale nechcem hovoriť o titule. Isté je, že ak sa pozriete na túto zostavu, tak musíte čakať veľké ambície. Nerád sa však dávam pod zbytočný tlak. Chlapci to rozbehli veľmi dobre a ja teraz potrebujem naskočiť na rozbehnutý vlak.

V Košiciach budeš hrávať so svojou obľúbenou 44-kou. Vieš, komu tu patrila v minulosti?

Jasné, hovoril som o tom s Gabim Spilarom. Vravel mi, že po ňom už toto číslo v Košiciach nikto nemal. Dúfam, že nadviažem na jeho výkony a veľkú kariéru, ktorú tu mal.

Banskobystrická stopa je v šatni HC výrazná. Kto sa ťa ujal?

V Bystrici som hrával s Lamperom, Zigom, Lunterom i Bartánusom, ale dobre sme si pohovorili aj s Parlettom, ktorý pôsobil dve sezóny v Medveščaku Záhreb. Dobre teda pozná moje rodné mesto. Celkovo platí, že ako hráč po tridsiatke už poznám väčšinu spoluhráčov. Či už z reprezentácie, alebo z klubového pôsobenia. Časom sa kariéry prepletajú a zoznámiť sa potrebujem len s importami.

Sľúbil ti niektorý zo staronových spoluhráčov ubytovanie do času, kým si ho v Košiciach nenájdeš sám?

Nikto sa mi neponúkol. Vidíte, takí sú to kamaráti. Ale nie, samozrejme srandujem. Čoskoro za mnou príde manželka a spoločne si v Košiciach určite niečo nájdeme. Teším sa aj na bližšie spoznanie mesta i samotnej ligy. Predsa len, posledných osem rokov som bol v zahraničí a za ten čas sa veľa vecí zmenilo.

Ako sa ti zvyklo hrať proti Košiciam?

Počas mojich prvých sezón v extralige dominovali práve Košice. V rokoch 2014 a 2015 získali majstrovské tituly a poviem pravdu – vtedy sa tu hralo proti nim veľmi ťažko. Potom sa to preklopilo na našu stranu a Bystrica to Košiciam vrátila. Rád spomínam hlavne na majstrovský titul, ktorému predchádzal môj návrat z KHL pred play-off zo Slovana.

Titul s Bystricou si získal pod vedením trénera Vladimíra Orzságha a Dana Cemana si pod Urpínom nezažil. Hovorili ste už o jeho požiadavkách a úlohách v tíme?

Zatiaľ nie, ale určite budeme mať spoločný míting. Uvidíme, ako to tréneri zložia, ale myslím si, že zapadnem dobre. V Banskej Bystrici som ligu sledoval a viem, ako hrajú Košice. Problémy by mi nemalo robiť ani veľké klzisko v Steel aréne.

Extraligu si opúšťal pred takmer siedmimi rokmi ako mladý hráč, teraz sa vraciaš ako skúsený reprezentant ovenčený viacerými úspechmi. V čom je súčasný Mislav lepší ako bol vtedy?

Určite som sa niekam posunul. Spomínam si ako keby to bolo včera, keď sme hrali tu v Steel aréne ešte pred majstrovstvami sveta do 18 rokov proti Erikovi Černákovi. Teraz už mám potrebné skúsenosti a moje pohľady na hokej i život sú iné. Mám už rodinu a okúsil som medzinárodný hokej. Verím teda, že aj moje výkony sú lepšie, dospelejšie.

Vo svojej zbierke máš titul majstra Slovenska, olympijský bronz i bronz z juniorských majstrovstiev sveta. Chýba teda ešte cenný kov zo seniorských MS. Otvára príchod do HC Košice možnosti návratu do reprezentačného dresu?

Dúfam, že áno. Je to samozrejme na realizačnom tíme, Mirovi Šatanovi a Craigovi. Ja som reprezentoval vždy veľmi rád a milujem reprezentačnú partiu. V predošlej sezóne som hrával v KHL a do národného tímu ma samozrejme nevolali. Teraz sa to však zmenilo a myslím si, že by som mohol mať dvere opäť otvorené. Ja prídem veľmi rád.

Zaspomínaš si ešte niekedy na bronzovú jazdu z Pekingu?

Z času na čas vyhrabem medailu a vtedy pekné spomienky ožijú. Z minulosti však nevyžijete a teraz sa už sústredím len na to, čo je predo mnou.

Si prvým hráčom s chorvátskym pôvodom v HC Košice. Pripomeňme si teda tvoju cestu na Slovensko. Prečo si sa ako mladý hráč rozhodol spoločne s bratom Vilimom skúsiť šťastie v Dubnici?

Túžili sme hrať hokej a tak ako odchádzajú mladí hráči zo Slovenska do Švédska či zámoria, tak sme prišli my na Slovensko. Išli sme za vidinou lepších podmienok a možnosti hokejovej kariéry. Ako hokejisti zo Záhrebu som nemali žiadne veľké kontakty a otec nepoznal trénerov vo Fínsku či Švédsku. Mali sme však známosti s trénerom z Dubnice a tak sme išli tam. Tam som sa etabloval a následne odišiel do Banskej Bystrice. A už som tam ostal žiť a tam je teraz môj domov.

Rodičia ostali v Chorvátsku?

Áno, žijú v Záhrebe a snažím sa ich navštevovať tak často, ako sa to dá. Počas posledných dvoch sezón veľa času nebolo, ale Záhreb mám stále v srdci. Sledujem napríklad každý zápas Dinama v Lige majstrov. Priamo na Slovane som teraz nebol, ale pozeral som to v televízore. Milujem aj chorvátske more, no pri ňom som bol naposledy pred dvomi rokmi. Teraz je už ale pripravená na cestovanie i malá dcérka a v budúcnosti ju s Chorvátskom určite zoznámime o čosi intenzívnejšie. V najbližších mesiacoch má samozrejme opäť prioritu hokej.