Košickú sezónu 2017-2018 považuje Marek Hovorka za jednu zo svojich najlepších. V drese oceliarov vtedy zaknihoval v 52  zápasoch 14 gólov a 25 asistencií a zásluhou vynikajúcej formy okúsil aj atmosféru olympijských hier a majstrovstiev sveta. O necelých päť rokov neskôr sa do Steel arény vracia vyzbrojený skúsenosťami z takmer päťstovky zápasov v slovenskej extralige, pričom vyše tristo štartov absolvoval aj v českej extralige, okúsil aj KHL, získal majstrovský titul v Poľsku a opomenúť nemožno titul vicemajstra sveta z roku 2012. Už na prvý pohľad je tak jasné, že tím HC Košice v ňom získava neoceniteľné skúsenosti.

Marek, ako sa vlastne zrodil váš návrat do Košíc ?

Rokovania medzi mnou a Žilinou sa trochu naťahovali a do toho prišla ponuka od Gaba Spilara na dohratie sezóny v Košiciach. Prebrali sme to doma s rodinou a dospeli sme k rozhodnutiu prijať to. Verím, že spoločne s Košicami zažijeme pekný záver sezóny.

Ruku na srdce, verili ste ešte, že sa jedného dňa vrátite do Košíc?

Nebudem klamať, nie som už najmladší a tak som to nečakal. Myslím si však, že svojimi bohatými skúsenosťami môžem byť osožný a asi aj preto si ma Košice vyhliadli. Mužstvo je tu našliapané a verím, že pôjdeme čo najďalej. Tento klub si to už zaslúži.

Sezónu ste začínali pod Dubňom, no v posledných mesiacoch bolo okolo vás ticho. Čo ste vlastne robili?

Najprv som dodržiaval tréningový plán zo Žiliny a ku koncu som striedal individuálne tréningy s ľadom so žilinskou juniorkou. Posledných pár tréningov som absolvoval s A-tímom mojej materskej Dubnice.

Akú rolu v tíme vám načrtli športový manažér Spilar a tréner Ceman?

V tomto smere som veľmi nevyzvedal. Som ochotný prijať hocijakú rolu. Jednoducho prichádzam do výborného tímu plného kvalitných hráčov. Budem robiť to, čo sa odo mňa bude vyžadovať.

Nie je tajomstvom, že herná fazóna nášho tímu nebola pred reprezentačnou prestávkou optimálna. Čím sa ju chystáte vylepšiť?

Hlavne chcem prispieť svojou energiou a nasadením. Do hry vložím srdce a hoci mám 38 rokov, pohyb na ľade stále mám. Odovzdám maximum a dúfam, že to bude pre mužstvo prospešné.

Angažovanie veteránov pred play-off bolo vždy populárne hlavne v NHL. Viaceré veľké mená čakajúce na tímový úspech zvykli zmeniť v kľúčovej fáze pôsobisko a potom hrali silnú rolu na ceste za Stanleyho pohárom. Ste pripravený napísať podobný príbeh?

Verím, že áno. Sľubujem si od toho veľa a cítim veľkú šancu. V tíme je dosť starších hráčov, ale nie sme prestarnutí. Fíni mali na olympiáde najstarší tím a získali zlato. Skúsenosti sú v play-off na nezaplatenie.

V Košiciach ste už pôsobili a boli to pekné časy sprevádzané hrou v Lige majstrov. Ako si na to spomínate?

Len v dobrom. Mali sme výborné mužstvo, fanúšikovia boli super. Darilo sa mi aj bodovo a celkovo sa mi tu páčilo. Vtedajšia sezóna bola ako na hojdačke. Raz sa nám darilo, inokedy menej. Celkovo som bol však veľmi spokojný.

Máte ešte v šatni nejakých starých priateľov?

Určite áno. Legionári sú samozrejme úplne iní, ale z domácich hráčov sa poznám prakticky so všetkými. Či sme už hrávali spolu, alebo proti sebe. Udomácnim sa teda veľmi rýchlo. Navyše, kustódi sú stále rovnakí a ako vôbec prvý člen šatne ma kontaktoval Ľubo Výrostek. Hneď sa o mňa postaral a už som sa na neho tešil.

Aké číslo vám teda vyvesil nad skrinku v šatni?

Budem mať rovnaké číslo, ako v čase môjho predošlého pôsobenia v tomto klube. Moje tradičné číslo 25 má Leskinen, ale to nie je problém. Dám si svoju tradičnú košickú päťdesiatdvojku.

Tešíte sa aj na oprášenie známych kaviarničiek v meste?

Určite. V Košiciach sa nestratím a rád sa vrátim na miesta, ktoré som si tu obľúbil. Príde za mnou aj rodinka a tak jej to všetko veľmi rád poukazujem.