Meno Ľudovít Ficzeri by mal poznať každý správny košický fanúšik. Vo svojej pozícii možno nie je tak viditeľný ako hráči, tréneri či funkcionári HC Košice, avšak pre náš klub i samotný hokej v metropole východu znamená nesmierne veľa a zaslúži si naše uznanie. Aktuálne už 87-ročný pán je totižto najstarším, ale taktiež najdlhšie pôsobiacim časomeračom na Slovensku, a preto sme ho oslovili na tento špeciálny rozhovor.

Patríte k legendám košického hokeja a niet sa čomu diviť, veď už viac ako polstoročie sa venujete časomieram na zimých štadiónoch. Ako ste sa k tejto práci dostali?

„Na Lokomotíve sme robili časomieru pre futbal a maratón. Som vyučený elektromechanik, takže bola to moja práca. Pán Varga, ktorý bol vedúci toho areálu neskôr prešiel na zimný štadión a aj tam bolo potrebné spraviť hodiny. Tie som následne ja, žiaľ, už s nebohým kolegom Maďarom nainštaloval. Problém, ale vznikol v tom, že ich nemal kto obsluhovať, preto som nakoniec zostal a začal sa tomu venovať."

Tejto práci ste zasvätili väčšinu svojho profesného života. V čom je jej čaro, že Vás stále tak napĺňa?

„Hokej som si jednoducho obľúbil. Odmalička ma bavil šport, dokonca ako mládežník som sa venoval futbalu. Bol som majster Československa v kategórii dorastu, ale kvôli zraneniu som skončil. Tento dynamický šport ma doslova chytil, a preto sa tomu venujem."

Bola pre Vás správa časomiery prácou na plný úväzok alebo ste sa popritom venovali ešte niečomu inému?

„S dvomi synmi to nebolo najľahšie. Robil som na železnici, plat nebol bohvieaký vysoký, preto som si chodieval privyrábať na hokej, a tak sme si žili."

Vyše päť desaťročí je nesmierne dlhá doba a nepochybne máte množstvo krásnych spomienok. Ktorá je pre Vás tá najkrajšia?

„Pre mňa je to jednoznačne tá, keď sme sa v sezóne 1985/1986 tešili zo zisku nášho prvého federálneho titulu."

Za svoju kariéru ste mali možnosť stretnúť sa s viacerými hokejovými hviezdami, ktoré sú teda tie najväčšie?

„V prvom rade musím spomenúť hráča i trénera Jána Selveka, ďalej nemôžem opomenút Bedřicha Brunclík či Vinca Lukáča. To sú všetko ľudia, ktorí na hokejovej scéne dosiahli množstvo úspechov, ale zároveň sa navzájom poznáme a pri každom stretnutí sa vždy skvelo porozprávame. Hokej mi priniesol do života viacero pekných priateľstiev a som za to rád."

Počas tohto ročníka sa oslavuje sto rokov košického hokeja. Čo pre Vás znamená spojenie Košice a hokej?

„Tento šport má v našom meste obrovskú tradíciu. Momentálne sme dlhšie bez majstrovského titulu, ale verím, že ak budeme dávať viac priestoru mladým domácim chlapcom, tak nás čaká svetlá budúcnosť. Fanúšikov máme výborných. Za tie roky, čo sa s nimi poznám na nich nemôžem povedať nič zlé. Samozrejme, občas vykrikujú, ale všetko v povolených hraniciach."

Momentálne Vás však na zimnom štadióne nevidíme. Aká je príčina?

„Zotavujem sa po operácii, ktorú som absolvoval pred dvoma rokmi. Nejak si to nesadlo, preto to trvá dlhšie. V novom roku ale dúfam, že už bude všetko v poriadku a po dlhej dobe sa vrátim späť.  Zatiaľ sledujem výkony „oceliarov" len prostredníctvom televízie."

Chýba Vám atmosféra Steel Arény?

„Jednoznačne, že radšej by som bol tam. Kolegovia ma boli navštíviť aj sme v telefonickom kontakte. Oni sami by boli tiež radi, keby som mohol byť na zápasoch. Predsa len som najstarší i najskúsenejší, tak by som im vedel pomôcť."

Ste priamym svedkom toho, ako sa hokej v priebehu rokov menil. Keby máte porovnať ten dnešný s tým z minulosti, v čom vidíte najväčší rozdiel?

„Podľa mňa jeho úroveň  aspoň v našej krajine klesla dole. Napríklad stačí sa pozrieť 15-20 rokov dozadu. V porovnaní so súčasnosťou bol ten hokej trošku iný a na Slovensku si myslím, že pôsobili kvalitnejší hokejisti. Najmä v tomto smere to z môjho uhla pohľadu išlo dole." 

Touto cestou by sme sa chceli poďakovať pánovi Ľudovítovi Fitzerovi za poskytnutie tohto špeciálneho rozhovoru a v mene celého klubu mu prajeme všetko dobré a najmä pevné zdravie.