V úplnom závere prestupového obdobia pribudol do nášho kádra americký legionár Colin Jacobs, no okrem neho sa nám podarilo podpísať aj talentovaného Slováka Marcela Štefančíka. Mladý útočník do metropolitného klubu prichádza po 2 rokoch strávených v kvalitných švédskych mládežníckych súťažiach. Pôsobenie u oceliarov je jeho premiérovým v mužskej kategórii, čo pre mladých hráčov ako on predstavuje veľký výkonnostný skok — najmä po fyzickej stránke. My sme sa s ním porozprávali nielen o tejto zmene, ale viac sa už o jeho hokejovom živote dočítate v nasledujúcich riadkoch.

Začnime už tradične. Ako si spomínate na svoje hokejové začiatky?

„Svoje prvé kroky na ľade som urobil v rodnom Brezne zásluhou môjho otca, ktorý ma prvýkrát priviedol na zimný štadión, keď som mal tuším 6 - 7 rokov.“

Okrem pôsobenia v slovenských mládežníckych súťažiach ste taktiež pôsobili aj v susedných Čechách a naposledy vo Švédsku. V čom vidíte najväčšie rozdiely medzi týmito troma hokejovými školami?

„K našim bratom som odišiel, keď som bol v 8. ročníku na základnej škole a išiel som tam rovno do mladšieho dorastu (U16), kde to bolo rýchlejšie a v rámci možností aj tvrdšie než to, na čo som bol dovtedy zvyknutý. Po 2 sezónach som potom z Chomutova odišiel do Škandinávie. Tam som bol prvé týždne v nemom úžase z ich tempa hry, individuálnych schopností každého jedného hráča a taktiež vyrovnanosti všetkých štyroch pätiek. Ak by som to ale mal všeobecne zhodnotiť, tak Česko a Slovensko sú zhruba na rovnakej úrovni, avšak Švédsko je na úplne inom leveli.“

Do zahraničia ste odišli už vo svojich 14 rokoch. Ako ste vnímali takéto skoré odlúčenie od rodiny a priateľov?

„V tom čase som to bral veľmi jednoducho. Chcel som hrať hokej a ani som neuvažoval nad tým, že tam budem takto sám. Navyše, ako spoluhráči sme väčšina bývali na jednom internáte, a tak sme si navzájom vždy vedeli pomôcť, ak to bolo potrebné.“

Zahrali ste si už aj v národnom výbere do 16 a 17 rokov, kde ste boli pomerne produktívny, čo pre Vás znamená možnosť obliecť si dres slovenskej reprezentácie už v tak mladom veku?

„Pochopiteľne, znamená to pre mňa veľa. Je česť obliekať si dres národného tímu. Okrem toho je to skvelé aj v tom, že mám možnosť sa porovnávať s najlepšími hokejistami z iných krajín, vďaka čomu nazbieram ďalšie cenné skúsenosti navyše.“

Ku nám ste prišili zo švédskej Luley. Čo Vás presvedčilo takto v závere sezóny zmeniť dres?

„Z dôvodu epidemickej situácie Švédi pozastavili všetky neprofesionálne ligy, teda aj tú našu juniorskú. Mesiac som tak bol len doma a hľadal som nejaké vhodné alternatívy. Mal som už z minulosti kontakt na Jana Šťastného, preto som sa rozhodol napísať mu, či by som v Košiciach nemohol aspoň trénovať. Bol veľmi ústretový, rýchlo sme sa dohodli a som rád, že tu môžem byť.“

Týmto prestupom ste v podstate plynulo prešli k seniorom. Síce ste toho ešte veľa neodohrali, ale ako pociťujete rozdiel medzi juniormi a mužmi v rámci tréningov?

„V prvom rade je to omnoho fyzickejšie, veď predsa len tu sú už všetci statní chlapi. Juniorská súťaž je rýchla, no u mužov sa k tomu ešte pridáva aj sila. Vo švédskych mládežníckych ligách sa hokejisti prakticky na ľade hrajú a skúšajú rôzne finty, v Tipos extralige si toho toľko človek nemôže dovoliť, pretože ak spraví chybu, automaticky dostane tvrdý bodyček od súpera.“

Prednedávnom ste dovŕšili 18 rokov. Celú kariéru máte teda pred sebou. Aké sú Vaše ambície do ďalšej kariéry? Čo by ste v nej chceli dosiahnuť?

„Samozrejme, každý hokejista sníva o NHL a ja v tomto smere nie som žiadna výnimka. Ak by mi to však nevyšlo, bol by som veľmi spokojný, keby som sa dokázal usadiť vo fínskej alebo švédskej najvyššej súťaži.“

HC KE Media (Sch)