Do klubu z metropoly východu prišiel pred sezónou 2019/2020 a bez pochýb splnil, čo sa od neho očakávalo. K neprehliadnuteľným sa zaradil nielen po hokejovej, ale aj ľudskej stránke. Najväčšie uznanie si však získal po tom, čo sa aj napriek nepriaznivej finančnej situácii, ako jeden z mála, rozhodol v Košiciach ostať. Áno, hádate správne, najbližšie riadky budú o našom kapitánovi Michalovi Chovanovi.

Rodný Zvolen

Kariéra 33-ročného útočníka je vo veľkej miere spätá najmä so Zvolenom. Veď práve na zimnom štadióne pod Pustým hradom si vtedy štvorročný Michal prvýkrát obul korčule a vydal sa objavovať krásy ľadového hokeja. Pôvodný zámer bol ale iný. Ak by vyšiel, dnes by sme jeho športové umenie možno obdivovali na futbalových trávnikoch. „Viem, že som mal byť futbalista, preto ma doniesli na futbalový tréning.  Lenže tam ešte nikoho v štyroch rokoch nechceli zobrať, tak ma dali na hokej. Tam si ma všimol tréner, že korčuľujem z jednej strany na druhú, aj keď som nevedel brzdiť. Pomôcť mi musel mantinel,“ začína svoje spomienky náš ofenzívny líder, ktorý zároveň dodáva. „Keď som bol mladší, môžem povedať, že som sa venoval všetkému. Vieme, ako to vtedy bolo. Deti boli viac na dvoroch, v  uliciach a hrali všetko, čo sa dalo. Taký som bol aj ja. Čo robili ostatní, do toho som sa pridal, takže som skúšal všetky športy.“ Hokej bol však vždy na prvom mieste. „Chodil som na štadión pravidelne, každý deň. Hokej som mal rád, bavilo ma to, takže si ma získal asi všetkým.“ Ako väčšina začínajúcich športovcov, aj on mal svoju hviezdu, ktorej sa chcel priblížiť. V jeho prípade to bola legendárna česká #68. „V detstve som určite obdivoval Jaromíra Jágra. Vzhliadal  som k nemu, lebo to bol najvšestrannejší hráč tej doby. Zbieral som aj jeho kartičky, ešte ich mám niekde doma.“

O tom, že materský klub hrá v Chovyho kariére neodmysliteľne dôležitú rolu niet najmenších pochýb. Dres rytierov obliekal celkovo počas jedenástich sezón a práve s mužstvom zo stredného Slovenska sa tešil aj z majstrovského titulu v ročníku 2012/2013. „Určite to považujem za svoj najväčší doterajší úspech, bol to aj môj najväčší zážitok v kariére. To play-off vtedy nebolo jednoduché, mal som nejaké zranenie, hral som cez bolesť, ale chcel som ten záver zažiť a stálo to za to.“

Okrem Zvolena si na Slovensku vyskúšal aj krátke pôsobenie v Poprade (2011/2012) a v tom čase aj v prvoligovej Detve (2006/2007). Zo zahraničných angažmánov môžeme spomenúť krátke pôsobenie v českom Třinci (2011/2012) a dve sezóny vo farbách prvoligových Českých Budějovíc (2015/2016, 2016/2017). Deväť štartov si na svoje konto pripísal aj v bieloruskej extralige (2015/2016). „V Bielorusku som bol tri mesiace a vôbec mi to tam nesadlo. Necítil som sa tam dobre hokejovo ani inak, ale bol to zážitok. Potom v Českých Budějoviciach to už bolo dlhšie obdobie, tam sa mi páčilo. Ľudia milovali hokej, stále bol plný štadión. Druhý rok sme ale z baráže nepostúpili do extraligy, a to bol môj cieľ. Mal som síce zmluvu na ďalšie roky, ale rozhodol som sa odísť, keďže sa to nepodarilo.“

Po konci u našich českých susedov mal opäť otvorené dvere pod Pustým hradom. Po dvoch sezónach (2017/2018, 2018/2019)  sa následne rozhodol prijať ponuku z Košíc. „Prebiehali rokovania s viacerými klubmi a ja som cítil, že potrebujem zmenu, možno odísť zo Zvolena. Bol som tam dlhé roky. Potreboval som nejaký impulz. Jednanie bolo seriózne, mužstvo sa skladalo dobre, takže pre mňa určite dobré rozhodnutie. Som spokojný, že som to urobil.“

Ostávam v Košiciach

Poznáte úvodné slová ľudovej piesne Tri dni ma naháňali, aj tak ma nedostali? Presne tie si mohol v auguste minulého roku po podpise zmluvy s oceliarmi pospevovať samotný Michal. Rozdiel je len v tom, že v prípade nášho kapitána nešlo o tri dni, ale o viac ako tri mesiace. Do štruktúr svojho klubu sa ho totiž snažilo zlákať viacero záujemcov. On sa aj napriek nie príliš ružovej situácii rozhodol v metropole východu ostať. „Už v minulej sezóne sa mi páčilo, ako tu všetko fungovalo, či už ľudia okolo klubu alebo fanúšikovia. Chcel som ostať a pomôcť aj v tejto neľahkej situácii. Nechcel som hneď utiecť. V tomto prípade možno nerozhodovali peniaze, ale pocity.“

Jedným z klubov, ktorý sa ho snažil zlanáriť, bol Poprad na čele s hlavným trénerom Petrom Mikulom. Práve popradský kormidelník dal Chovymu pred pätnástimi rokmi prvé príležitostí vyskúšať si mužský hokej, v sezóne 2012/2013 sa spolu tešili zatiaľ z posledného majstrovského titulu Zvolena. Ak by túto ponuku prijal, pod Tatrami by sa črtala mimoriadne silná ofenzívna trojica: Chovan, Skokan, Haščák. „Jasné, že ma to lákalo. Vieme, že Poprad ma najvyššie ciele, je tam Haky a Skoky. Napriek tomu som sa rozhodol ostať, takže teraz urobím maximum, aby sme sa dostali čo najďalej ako Košice.“

Pri presviedčaní sa nečinil len Mikula, aktívny bol aj dobrý kamarát Marcel Haščák. Ani ten nepochodil, a tak sa hokejové cesty oboch elitných ligových útočníkov rozišli. „My sme sa s Marcelom bavili, kto aké veci rieši. Myslím, že on nebol nadšený, že som ostal tu. Ja som zas nebol nadšený, že on nezostal, takže to bolo také obojstranné. Teraz však vidíme, že nám to obom ide aj ďalej a ktovie, aké by to bolo spolu. Čo nie je teraz, ešte môže byť.“ Aj napriek tomu, že ich už nespája rovnaká klubová príslušnosť, priateľské väzby ostali neporušené. „Stále sme v kontakte, stretli sme sa zopárkrát, sme dobrí kamaráti.“ Pred vzájomnými zápasmi, ktorých je v tejto sezóne požehnane, tak nemôžu chýbať vzájomné „podpichovačky“. „To áno, ale skôr je to zo srandy. Na ľade to potom už človek tak nevníma, kto proti nemu stojí.“

Ako je už známe, v tejto sezóne sa náš káder výrazne omladil. Viac príležitostí dostávajú mladí hráči, pre ktorých ide o cenné skúsenosti. „Dúfam, že ešte nie som taký starý, aby ma nazývali mentorom, ale tak jasné, mám už odohrané viac, ako niektorí chalani, takže sa snažím pomôcť, keď sa dá, či už na ľade alebo mimo neho.“ Na súpiske však nechýbajú ani ostrieľanejšie mená. Medzi nich patrí aj Michal, ktorému v novom ročníku pribudlo na dres jedno písmenko naviac. Na svojej hrudi nosí kapitánske céčko. „Každý hráč je hrdý, keď si môže zobrať céčko a byť kapitánom tímu. Snažím sa urobiť maximum čo môžem, či už v šatni alebo na ľade. Dúfam, že aj chalani a ostatní to tak vnímajú. Myslím, že tomu dávam sto percent a budem sa to ešte snažiť preniesť do rozhodujúcej fázy sezóny.“

Keďže náš kapitán je v oranžovo-čiernych farbách spokojný, naskytá sa otázka, či by sa nechcel v  Košiciach usadiť na dlhšie. „To je ťažká otázka. Ťažko povedať, čo bude na budúcu sezónu, čo bude ďalšie sezóny. Uvidíme, ako sa to celé vyvinie. Teraz sa sústredím na to, čo je tu a teraz. Túto sezónu musíme všetci ťahať za jeden povraz a dotiahnuť to tam, kam chceme.“

Vitajte v klube päťstovkárov! Vitajte v klube šesťstovkárov!

Môže sa zdať, že to nebolo tak dávno, čo osemnásťročný Michal Chovan nastúpil v drese s číslom 25 na svoj prvý zápas v najvyššej slovenskej súťaži. Pod vedením hlavného trénera Petra Mikulu vo farbách materského klubu vykorčuľoval 24. januára 2006 do zápasu 46. kola proti MHC Martin. „Samozrejme, že si na svoj prvý zápas spomínam. Myslím, že každý, kto hral prvý zápas za mužov, naň nezabudne. Určite to tam stále v hlavne niekde je, keď som prvýkrát vybehol na ľad v košíku.“ Hneď pri premiére medzi mužmi si pripísal aj svoje prvé body – prvé dve asistencie. A práve presné prihrávky sú to, čo ho zdobí počas celej kariéry. „Už od malička som to mal vrodené. Vždy vravím, že mne nenapadne ako prvá strela, ale skôr premýšľam, komu by som mohol ešte nahrať. Strela je u mňa až posledná voľba,“ priznáva momentálne najlepší nahrávač extraligy. Jeho slová potvrdzujú aj celkové štatistiky. Počas štrnástich sezón v naše lige nazbieral dovedna 535 bodov za 166 gólov a  369 asistencií. „Niekedy mám radšej ten pocit, keď presne prihrám,  ako keď dám gól. Jasné, že aj góly sú super. Tých nahrávok však  pribúdalo stále viac.“

Od spomínanej premiéry prešlo už viac ako pätnásť rokov  a z mladého chlapca, ktorý zbieral svoje prvé seniorské štarty, sa stal skúsený líder. Pri jeho mene v kolónke štartov a bodov upútajú pozornosť vyššie uvedené čísla. A práve v prebiehajúcej sezóne sa odchovancovi zvolenského hokeja podarilo dosiahnuť aj dva výrazne míľniky. Začiatkom decembra zaznamenal v zápase proti Popradu svoj 500. ligový bod, februárový duel proti Detve bol jeho 600. v najvyššej slovenskej súťaži. „Všetko sú to pekné čísla, aj zápasy a aj tie body. Určite som rád, že sa mi to podarilo. Všetko je to vďaka ľudom, ktorí boli vždy okolo mňa, či už spoluhráči, tréneri a, samozrejme, rodina. Stále verím, že ešte nejaké zápasy a body pribudnú. Konkrétnu métu, kam by som sa chcel dostať, nemám, hlavne nech mi slúži zdravie.“

Začarovaná reprezentácia

Aj napriek tomu, že 33-ročný útočník patrí medzi bodovo produktívne stálice našej extraligy, štart na vrcholnom podujatí v drese s dvojkrížom mu v zbierke úspechov zatiaľ chýba. „Nejaké reprezentačné zrazy som zažil, no na to sú tréneri a  ľudia okolo trénera, aby mužstvo vybrali. Zatiaľ to nevyšlo, uvidíme, čo ešte príde.“

V sezóne 2018/2019 mu na domáci svetový šampionát nestačil ani post druhého najproduktívnejšieho hráča ligy. Najväčšiu šancu zabezpečiť si miestenku na svetový šampionát pociťoval v minulom ročníku. Ten sa nakoniec kvôli pandémii koronavírusu neodohral. „Hráčov zo zahraničia nebolo na výber až toľko, ako keď bol šampionát doma. Vieme, že vtedy chceli prísť reprezentovať všetci. Minulý rok k tomu bolo blízko, možno tam bola veľká šanca, ale sezóna dopadla tak ako dopadla. S Marcelom Haščákom sa nám darilo aj v reprezentácii. Ja o tom však nemôžem rozhodovať,“ priblížil jeden z najskúsenejších hráčov nášho mužstva, ktorý zároveň priznáva, že svoje zbrane ešte neskladá. Prioritou najbližších dní je však extraliga. „Vôbec nad tým nerozmýšľam, ale pre každého hokejistu je česť reprezentovať, takže pre to urobím maximum. Teraz je  pre mňa ale hlavné urobiť maximum pre tím, aby sme dosiahli to, čo chceme.“

Jablko nepadá ďaleko od stromu

Vraví sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu a presne to platí aj v prípade košickej deväťdesiat jednotky. Ak si myslíte, že po príchode zo zimného štadióna sa jeho hokejový kolotoč končí, mýlite sa. Doma ho čaká šesťročný syn Ryan, ktorý zdedil lásku k najrýchlejšiemu kolektívnemu športu po úspešnom otcovi. „Tomu sa človek ťažko vyhne, keď ma syna, ktorý sa od pol roka pohybuje na štadióne. Videl nejaké zápasy a postupne to začal vnímať. Možno to vníma už štyri roky vkuse, takže je jasné, že teraz je hokej aj jeho život. Malému Chovymu prekvapivo neučarovala pozícia útočníka. „Veľmi by chcel byť brankár, takže dúfam, že ho to ešte prejde. Ale nie, ako som povedal, keď môžem, kúpim mu aj tej brankársky výstroj, nech je brankár a  nech sa rozhodne sám. Uvidíme časom, ešte má len šesť rokov, stále má čas.“  Doma sa tak, samozrejme, všetko točí okolo športu. „Áno, celý deň je to väčšinou o hokeji. S manželkou sa mu však snažíme meniť aktivity, aby robil aj niečo iné ako len hokej. Čím viac toho bude mať, tým to bude lepšie.“

V konečnom dôsledku na svojho potomka tlak nevyvíja, naopak, všetkému necháva voľný priebeh. „Vie, aké je to ťažké. Vysvetlil som mu, že to nie je jednoduché. Vie, čím som si musel prejsť ja a každý iný hokejista. Uvidíme, vôbec ho do toho nebudem tlačiť a keď chce byť maliar, tak nech je maliar,“ dodáva s úsmevom na záver.

Michalovi ďakujeme za poskytnutie rozsiahleho rozhovoru pre náš web. V hokejovej kariére, ale aj osobnom živote, želáme len to najlepšie!

HC KE Media Team (Zekuciová)