Počas celej svojej kariéry bol tak trochu v tieni iných. Obrancovia spravidla nepožívajú slávu veľkých strelcov či dominantných brankárov a on sám sa navyše na výslnie netlačil. Namiesto veľkých rečí nechal za seba hovoriť svoju hru a prácu. Poctivý a nesmierne spoľahlivý Mojmír Božík odolal v mene lojality k rodine vábeniu veľkých peňazí, no sláva si ho napriek tomu našla a jeho číslo 17 si už v Košiciach neoblečie žiadny ďalší hráč.

Najnovší člen Siene slávy košického hokeja vyrastal na Liptove. Práve tam si ho vyhliadol tajomník klubu Pavel Matis, ktorý sa vyznačoval obrovským prehľadom a na začiatku osemdesiatych rokov zlanáril do tímu VSŽ viaceré neobrúsené diamanty z Prešova, Banskej Bystrice či práve Liptovského Mikuláša. Za neskoršími úspechmi oranžovo-čiernej dynastie stál práve jeho prehľad, ktorý by sme v dnešnej dobe označili ako brilantný skauting.

Zlaté časy VSŽ

„Vtedy nás tu prišlo viac a mojim cieľom bolo presadiť sa v silnom košickom tíme. Prišiel som ešte ako junior a hoci som bol mládežníckym reprezentantom Československa, na svoje miesto v tíme som si musel počkať tri mesiace,“ spomína na svoj príchod do metropoly východu 61-ročný Mojmír Božík.

Vstupenkou na posun do základnej zostavy bolo napokon zranenie Jána Lojdu. „Dostal som šancu a už som ju nepustil. Musím povedať, že s výnimkou niekoľkých angažmánov v zahraničí a vojenčiny v Trenčíne, som pôsobil výlučne v Košiciach a týka sa to hráčskej i trénerskej kariéry.“

V rámci slávnostného ceremoniálu pred zápasom Košice – Slovan vyvesili pod strop Steel arény číslo 17. Aj na to si však musel Božík trpezlivo počkať.

„Ja som chcel vždy hrávať s číslom 17 a dôvod bol jednoduchý. Mojim vzorom bol totiž Jan Suchý z Jihlavy. Bol to špičkový obranca, ktorý ma upútal svojim hokejovým prejavom. Hral veľmi obetavo, dokázal vystreliť i prihrať. Bol veľmi komplexný hráč a chcel som sa mu podobať. To sa mi neskôr podarilo, možno až na tie góly. Po mojom príchode do Košíc však bolo toto číslo obsadené a priznám sa, že už ani neviem, aké som vtedy dostal. Neskôr sa moja želaná sedemnástka uvoľnila a už patrila iba mne,“ poodhalil pozadie zisku svojho tradičného čísla.

V drese VSŽ debutoval v československej lige v sezóne 1980-81. V roku 1985 získali železiari striebro a v rokoch 1986 a 1988 dva federálne tituly.

„Nebolo to také ľahké a úspešné mužstvo sa budovalo päť rokov. Pán tréner Selvek dal príležitosť mladým hráčom, ktorí sa vrátili z vojenčiny a zišla sa tu skvelá partia. Vytvorili sme silný tím, ktorý sa zaradil medzi československú elitu,“ upozornil Božík. V košickej obrane začínal s Jánom Šandrikom, neskôr tvoril pár s Jurajom Bondrom.

Prvý majstrovský titul získali Košičania po dramatickej nájazdovej sérii v domácej stodole, druhý na ľade pražskej Sparty.

„Prvý titul je vždy iba jeden, ale aj ten získaný na Sparte bol nezabudnuteľný. Boli to vybičované zápasy, ale práve také naša partia milovala a zvládala. Všetci tam boli hotoví z toho, že im to Košice vyfúkli doma. Vyhrali jeden zápas u nás a doma boli pripravení na oslavy. A my sme tam vyhrali dvakrát,“ pousmial sa Božík, ktorý spomína predovšetkým na oslavy, ktoré nasledovali po oboch tituloch. Po tom druhom mal údajne letecký špeciál pozmeniť svoju trasu a na žiadosť viacerých Liptákov v tíme zaletieť aj nad rodný Mikuláš. „Nad poletovanie nad Liptovskou Marou nebol čas, ale musím priznať, že to naše lietadlo vtedy letelo veľmi kľukato.“

Po prílete do Košíc čakali hokejistov tisícky ľudí a davy lemovali cestu z letiska až k štadiónu. „Obe majstrovské oslavy trvali pár týždňov a ovplyvnili aj letnú prípravu. Okolité dediny nás pozývali na zabíjačky a všetko, čo k tomu patrí.“

Dovolenka na Kryme

Hráči zlatej generácie VSŽ nezarábali milióny a na papieri boli všetci zamestnancami železiarní. Podľa Božíka si však nežili zle.

„Na tú dobu sme dostávali slušné peniaze. Iste, dnes sa to porovnávať nedá, ale vtedy peniaze nehrali takú rolu. Aj tak totiž nebolo čo kúpiť. Mali sme všetko, čo sme potrebovali a peniaze neboli motiváciou. Chceli sme vyhrávať a diváci nás nosili na rukách. Našou odmenou bolo, že sme nemuseli platiť v bare či pri oprave auta. Cítili sme obrovskú vďačnosť ľudí,“ zaspomínal si legendárny obranca. Špeciálnou prémiou po zisku titulu bola aj dovolenka na Kryme. „Ja som už mal v tom čase objednanú dovolenku a rovnako tak na tom boli aj Štefanovič a Danko. My sme potom dostali poukazy až o rok a na Krym sme išli v skromnejšom zložení. Bola to však paráda. Je to nádherná oblasť pri Čiernom mori a vtedy to tam vyzeralo ako zo sci-fi filmu. Bývali sme v hoteli, ktorý pripomínal lietajúci tanier zaseknutý v skale. Na tú dobu to bola vysoká úroveň.“

Pred NHL uprednostnil rodinu

V rokoch 1980 a 1982 pomohol Božík československej reprezentácii k strieborným medailám na dorasteneckých a juniorských majstrovstvách sveta. O jeho výkonoch svedčí fakt, že ho v roku 1985 draftoval Edmonton Oilers. Fanúšikom hokeja netreba pripomínať, že Olejári mali v tom čase famózny tím vedený Waynom Gretzkym.

„Ak by som tam však chcel odísť, tak by som musel emigrovať. A to bolo ťažké rozhodnutie. Mal som tu celú rodinu a ak by som odišiel, trpeli by moji najbližší. Nemal som teda nutkanie odísť a peniaze u mňa naozaj nehrali takú rolu, aby som zahodil za hlavu rodinu. Otázkou navyše je, či by som sa tam dokázal presadiť. Edmonton mal v tom čase veľmi silný tím. Dnes to mladý hráč skúsi a ak mu to nevyjde, tak sa vráti. Ako emigrant by som sa však vrátiť nemohol a bola by to stávka na jednu kartu,“ upozornil Božík. Hru po boku Gretzkeho si napokon užil aspoň jeho košický kapitán Igor Liba. Svojimi výkonmi pritom potvrdil, že naši najlepší hráči mali svetovú úroveň a potvrdiť to dokázali aj v NHL. „Igor je však Igor a taký hráč bol iba jeden. S ním sa ja rovnať nemôžem. Ja som napredoval aj jeho zásluhou. Igor bol hráčom svetovej úrovne a ak by tam odišiel skôr, tak by bol ešte slávnejší. Ak by to nebol Slovák, ale Kanaďan, tak by bol možno slávnejší ako Gretzky. V porovnaní s ním totiž dokázal aj brániť.“

Dvere do sveta otvorila reprezentácia

Atmosféru NHL síce nikdy nezažil, do Severnej Ameriky sa však predsa len dostal. V drese reprezentácie tam absolvoval Kanadský pohár i olympijské hry. To už mal na svojom konte dve medaily z majstrovstiev sveta.

Debut na svetovom fóre zažil v roku 1986 na MS v Moskve. Vtedajšie piate miesto bolo vnímané ako neúspech a prstom sa ukazovalo aj na fakt, že v tíme bolo až šesť hráčov z Košíc.

„Hovorilo sa kadečo, ale jednoducho to nevyšlo. Po piatom mieste sme museli chodiť po kanáloch, pretože ľudia boli zvyknutí na medaily. Áno, boli sme tam šiesti Košičania, ale vtedy sme boli majstri. Na šampionáte sme nehrali v jednom útoku a ľudia si potom radi vymýšľali nejaké príbehy. Bolo to pritom prosté – jednoducho sme nemali ideálnu formu,“ podotkol Božík, ktorý si neskôr napravil chuť ziskom dvoch bronzových medailí. V roku 1987 vo Viedni a v roku 1990 v Berne a Fribourgu.

„Boli to pekné úspechy a každá medaila z majstrovstiev sveta je krásnou spomienkou. Tvorili sme históriu a som rád, že som mohol byť v Berne s takými hráčmi ako boli Jágr, Reichel či Holík. Až po ich odchode do zahraničia sa ukázalo, aká obrovská sila bola v našej domácej lige.“

Silu československej reprezentácie ukázali aj výkony na Kanadskom pohári v roku 1988. Ten síce vyhrali domáce javorové listy vedené Waynom Gretzkym, Mariom Lemieuxom či Rayom Bourquom, no nechýbalo veľa a prvenstvo by patrilo ČSSR.

„Kanadský pohár bol obrovským zážitkom a takmer sme tam postúpili do finále. Po prvej tretine sme viedli nad Kanadou 2-0 a bolo cítiť obrovský tlak na domáci postup. Napokon sme prehrali 2-4 a možno im trochu pomohli aj rozhodcovia. Mali však skvelý tím a som hrdý na to, že sme im dokázali vzdorovať,“ poznamenal M. Božík, ktorý okúsil v pamätnom roku 1988 aj atmosféru olympiády. V kanadskom Calgary zaznamenal v ôsmich zápasoch bilanciu 1+3. „Olympiáda je vrcholom kariéry každého športovca. Výsledkovo nám to nevyšlo, ale bol to výborný zážitok. Urobila sa tam chyba v tom, že Calgary sa nachádza vo výške 2000 metrov a my sme sa na to pripravovali na Štrbskom Plese. Po presune do zámoria sme však boli tri týždne na Aljaške na úrovni mora. V Calgary sme potom mali problémy s dýchaním a kým sme sa adaptovali, bolo po turnaji a my sme boli na piatej priečke.“

Dnes by sme brali piate priečky zo svetových podujatí všetkými desiatimi. V osemdesiatych rokoch však predstavovali sklamanie. Plynulo to zo sily federálneho výberu, ktorého ambíciou bol zakaždým zisk cenného kovu.

„Vtedy sa muselo o reprezentáciu tvrdo bojovať a ak vás raz povolali, tak ste si neodmietli odmietnuť. Ak by ste tak urobili raz, tak druhá šanca nepríde. Z reprezentácie plynuli veľké výhody, predovšetkým vám umožňovala cestovať do sveta. A neskôr aj prestúpiť vonku. Kritéria však boli veľmi tvrdé a ak ste chceli hrať v zahraničí, tak ste museli mať sto zápasov v národnom tíme, medaily z majstrovstiev sveta a vyše tridsať rokov. Bolo to náročné, ale hráči mali silnú motiváciu hrať za reprezentáciu. Tá pritom fungovala hierarchicky a najprv ste sa museli presadiť v B-výbere,“ priblížil Božík, ktorý odohral za reprezentáciu Československa 128 zápasov.

Z pohľadu klubovej úrovne mu dvere do zahraničia otvorila až nežná revolúcia z roku 1989. Vo veku 28 rokov prijal ponuku z Fínska a nasmeroval si to do slávneho Jokeritu Helsinki.

„Bolo to krásne obdobie ozdobené ziskom fínskeho majstrovského titulu. Vyskúšal som si i Švédsko a Francúzsko. Na záver kariéry som si aj celkom slušne zarobil, pretože tam som mal za mesiac viac ako tu za celú sezónu,“ poznamenal s úsmevom Božík.

Košiciam ostal verný aj ako tréner

Záver aktívnej kariéry strávil opäť v Košiciach a svoj posledný zápas absolvoval v sezóne 2001-02. To už postupne prechádzal na trénerskú kariéru.

„Na trénerstvo som sa pripravoval od príchodu do Košíc. Urobil som si trénerské céčko a po päťročnej praxi som si mohol urobiť béčko. Po návrate zo zahraničia sa otváral kurz áčka a aj to bol dôvod môjho návratu. Vtedy totiž ešte internet nebol a nedalo sa tak študovať diaľkovo. V začiatkoch mi veľmi pomohli aj skúsenosti s kvalitnými trénermi u nás i v zahraničí. V Košiciach som začal pri pánovi Kolláthovi trénovať mládež a keď mali potom Košice problém so záchranou, tak ma ešte prehovorili hrať. Vzápätí ma pán Selvek požiadal, aby som mu pomohol spoločne s Milanom Stašom. Dostali sme sa teda aj k áčku,“ zaspomínal si na svoje trénerské začiatky.

V Košiciach bol Mojmír Božík istý čas aj generálnym manažérom klubu.

„Po dvoch rokoch sa vrátil pán Juraj Bakoš a ja som prevzal funkciu manažéra i trénera mládeže. V tom čase som mal potrebnú A-licenciu iba ja. Podporoval som však aj školenie ostatných trénerov a postupne sme vytvorili v klube silnú zostavu trénerov ako boli Marcinko, Svitek, Slanina a ostatní. Teší ma, že mojimi rukami prešlo mnoho hráčov, ktorí to dotiahli až do NHL. Hlásia sa ku mne Erik Černák, Juraj Slafkovský, Tomáš Jurčo, Christián Jaroš a ďalší. Trénera vždy poteší, ak sa pri vás bývalý zverenec pristaví a pozhovára. Ja som hrdý hlavne na to, že sme z nich vychovali slušných ľudí a radi spoločne s úsmevom spomíname na pekné zážitky z tréningov či zápasov.“

Práci s mládežou ostal Božík verný do dnes. Veľmi kontrastne pritom pôsobí fakt, že zatiaľ čo jeho zverencov vozia rodičia na tréningy v drahých autách, on sám prichádza do Steel arény na bicykli. Pred rannými tréningami pritom ešte stihne vybehnúť na Bankov.

„Ja som športový fanatik a z ľadu som prešiel na bicykel. Behať vzhľadom na operáciu kolena nemôžem, ale bicykel mi vyhovuje. My Liptáci sme skromní ľudia a osobne potrebujem športovať,“ podotkol ostrieľaný tréner, podľa ktorého je potrebné venovať veľkú pozornosť práci s každým talentom. „Počas našich čias bolo hráčskeho materiálu oveľa viac a bolo z čoho vyberať. V tom čase boli iné aj prírodné podmienky. Zimy boli tuhé a všetci sme hrali hokej na rybníkoch a riekach. Hokej hralo oveľa viac detí a kluby mali potom na výber veľa talentu. Dnes je to v tomto smere ťažšie.“

Hoci mal aj počas svojej trénerskej kariéry ponuky na odchod do Francúzska, Košiciam ostal verný a tento krok nikdy neoľutoval.

„Stačí mi to, čo som si zarobil v zahraničí a Košice sú krásne mesto, ktoré žije hokejom. Som rád, že práve naša generácia vtisla hokejovú DNA do ľudí v tomto meste. Teraz už máme jedenásť titulov a verím, že ďalší pribudne aj v tejto sezóne,“ vyslovil želanie muž, ktorého meno bude odteraz visieť na vlajke pod stropom Steel arény. „Je to pre mňa veľká pocta a určite som s tým nepočítal. Z našej éry môžu vybrať hocikoho. Ja to vnímam ako poctu a uznanie dlhoročnej práce pre tento klub. Osobne som hrdý na to, že som mohol prispieť k budovaniu krásnej histórie košického hokeja,“ uzavrel legendárny Mojmír Božík.